try to be human.

merry christmas everyone.

23. december 2012 at 11:24 | ღ pauline.

Máme tu ten najkrajší čas v roku. Ľudia sa menia. Život sa mení. Nálada sa mení. Celá atmosféra sa mení. Nie je to úžasné? Konečne sme sa dočkali Vianoc! Čakanie v dlhých radoch v obrovských nákupných centrách sa vyplatilo a konečne si oddýchneme a zrelaxujeme sa. Na jednej strane všetko skončí, na druhej strane všetko len začne. Vianoce sú podľa môjho názoru najkrajší čas v roku, pretože v tento magický deň každý z nás verí na zázraky. Zázraky sa predsa dejú stále, neustále nás obklopujú. Nie každý na ne však verí. V tento deň uveria všetci. Je to strhujúco nádherne! Predstavte si ten úžasný večer, keď sa tešíte na svoju rodinu a na darčeky či na reakcie ľudí, ktorým patria darčeky práve od vás. Predstavte si tú príjemnú a neopísateľnú atmosféru všade okolo. Neviem ako vám, ale mne po chrbte prešiel mráz maximálnej spokojnosti, haha!

Samozrejme, musíme myslieť aj na tých, ktorí nemajú také šťastie tráviť Vianoce s rodinou, či dokonca doma pri blízkych. Život nám prináša mnohé situácie a práve podľa týchto situácii si život zároveň riadime. Preto nie každé Vianoce sú rovnaké. Osobne každe Vianoce myslím taktiež aj na ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť to, čo mi tu. Alebo na ľudí, ktorých rodina odvrhla. Samozrejme, je dosť zvláštne a nevhodné, že som to zahrnula do tohto eufóriou nabitého článku, no treba si uvedomovať aj túto stránku Vianoc. Ako som však už spomínala, zázraky sa dejú a zvlášť na tento magický deň. Tak prečo neveriť v lepší zajtrajšok? Všetko je to v nás a o nás.


Určite už aj vás zachvátila tá vianočná horúčka, kedy počúvate samé vianočné pesničky a s äsmevom na tvári si vychutnávate posledné prípravy na Štedrý večer. Vzhľadom na to, že taktiež spadám do tejto kategórie, rozhodla som sa k tomuto článku pripojiť pár mojich obľúbených vianočných piesni a dať k nim menší komentár, aby ste mali čo čitať, muehehe. Rovnako to je aj s obrázkami, ktoré nájdete v celom článku. Pre mňa sú Vianoce niečim maximálne magickým, možno preto to tak neskutočne prežívam.

V každom jednom prípade a v každej jednej situácii - prajem vám nádherné, bohaté, láskavé, šťastlivé, srdečné, úžasné, zasnežené, nezabudnuteľné a dokonalé Vianoce prežité s tými, ktorých máte radi. Ak to šťastie nemáte, nezabúdajte, že zázraky sa dejú a všetko je vo vás. Je predsa čas Vianoc a želania sa plnia takmer okamžite. Inými slovami - prežite nezabudnuteľný deň!

Túto pesničku nesmiem vynechať! Je to moja vianočná srdcovka už niekoľko rokov. Hneď, ako som ju po prvýkrát počula, zamilovala som sa do nej. Je nádherná a má zmysel. Jedna z najdôležitejších vianočných piesni v mojom zozname vianočných piesni :)

Ako by som mohla vynechať túto optimistickú pesničku, pri ktorej sa vždy roztancujem?

Táto pesnička mi vždy vyčarí úsmev na tvári. Dokonca aj v tých najväčších letných horúčavách!

Niečo slovenské, čo mi je skutočne moc blízke. Túto melódiu zbožňujem zo všetkých najviac. Pripomína mi domov, Vianoce, rodinu, lásku, šťastie a pochopenie. Pri tejto pesničke si spomeniem na mnoho vecí a pre mňa je to jedna z najkrajších "vianočných" piesni, vlastne melódii.

Stará dobrá a známa klasika, ktorú pozná každý. Prečo nie? Hey! :)

K tomuto netreba nič dodávať. Pripomína mi to padajúci sneh a prípravy na Vianoce, možno práve preto je taká čarovná.

everyone wants to be original, but few people really are.

29. november 2012 at 18:36 | ღ pauline.
Keď sa napíše slovíčko "originalita", každý z nás si vybaví niečo iné. Ak mám hovoriť za seba, vybaví sa mi dav ľudí, ktorí sú absolútne rovnakí. Kráčajú jedným smerom, pozerajú sa jedným smerom, dokonca súčastne pohybujú očami a naraz aj dýchajú. No predsa je medzi nimi jedna postavička, ktorá žmurká a dýcha úplne inak, pohybuje sa opačným smerom a prekvitá úsmevom.
Priznajme si, kto z nás nechce byť originálny? Každý jeden z nás chce dosiahnúť niečo nové, niečo, čo nikto predtým nedosiahol, vymyslieť niečo úplne, úplne, úplne iné, spojiť nemožné s možným. Na svete je skutočne málo ľudí, ktorí po takomto niečom netužia.

Aký je však základ úspechu? Čeprať zo samého seba a nie z druhých. Samozrejme, mnohí mi môžu protirečiť, pretože je pravda, že existuje aj niečo ako inšpirácia. Ibaže, inšpirácia a doslovné "opičenie sa" po druhých je niečo ďaleko iné. Pár ľudí (dokonca aj v mojom okolí), by si tento fakt malo uvedomiť a trochu sa nad ním zamyslieť. Nie je totiž zlé inšpirovať sa a trochu sa pozerať aj na iných ľudí a tak dodať veci isté detajly, zlé je však to, keď sa vám zdá, že druhý človek je takmer taký istý ako vy. V tom inšpirácia už prsty nemá.


Tak napríklad z reálneho života, teda konkrétne z môjho reálneho života - otvorím Facebook a vidím množstvo príspevkov. Zrazu ma však zaujme jeden citát, ktorý som pred vyše mesiacom zverejnila na svojej Facebookovej nástenke. Je skopírovaný v nástenke jedného dievčaťa. Pousmejem sa. Otvorím si jej profil a nájdem zbytok citátov, dokonca aj tých, ktoré som si sama vymyslela. Pomaly prechádzam celým jej profilom až nájdem veľa odkazov na rôzne piesne, ktoré som pred vyše týždňom prostredníctvom blogu zverejnila. Nájdem pri nich rovnakú myšlienku. O niečo neskôr sa dostanem na blog spomínaného dievčaťa a vidím článok, ktorý akoby som písala ja. Moje slová, moje myšlienky, moje témy. Má rado všetko, čo ja. Píše rovnako, ako ja. Má rovnaké problémy, ako ja. Mám pocit, že som to ja.

Desivé, no nie? Predstavte si, že by ste takúto situáciu neraz zažili. Ako si pripadáte? Bezcenne, však? V hlave sa vám vytvorí myšlienka - keby som neexistoval/a, niekto by určite nahradil. Možno vám práve toto nenapadlo, no skrslo by vám to v hlave, či už v danom momente, alebo až neskôr. Jeden jediný človek je taký istý ako vy. Strácate svoju originalitu.

Je to skutočne desivé a smutné. Keď už nie z vášej strany, zo strany kopírujúceho človeka určite áno. Taký človek totižto ešte nikdy nenašiel samého seba. Nikdy sa nepozrel do zrkadla s vedomím, že v ňom uvidí seba samého, bytosť, na ktorú môže byť aspoň patrične hrdý. Taký človek je jednoducho nula.
On si však ani zďaleka neuvedomí, čo to urobí s tým daným originálom. Stráca chuť niečo tvoriť, stráca chuť vôbec niečo robiť. A na čo aj? Veď aj tak sa nájde niekto, kto to použije proti nemu. Za to trápenie mu to nestojí.

Fajn, tento článok patrí jednej osobe a dúfam, že keď ho bude čítať, pochopí, že patrí práve jej. Teda, ak ho čítať bude. Chcem nielen jej, ale aj vám všetkým pripomenúť, ako dôležitá je originalita a inšpirácia. Pozor však na to, aby sme pri inšpirovaní nezašli príliš ďaleko. Vtedy sa totiž dejú úplne iné veci... Veci, o ktorých sme možno ani nevedeli. Neskôr by nás to možno mohlo mrzieť. Preto sa treba radšej pozerať sám na seba a inšpirovať sa sebou samým. Len vtedy je to totižto výtvor, ktorý sme vyrobili my. Či už ide o článok, obrázok, poviedku, báseň alebo dokonca pieseň.

Originalita nie je všetko. Inšpirácia je viac ako podradná. Človek vie byť viac ako zaslepený.

lucky is not selfish, why is everything so bad?

24. october 2012 at 14:21 | ღ pauline.

Je vážne také zlé, keď človek chce len málo? Je vážne také nepochopiteľné a neuveriteľné, keď jediné, čo človek vo svojom živote chce, je šťastie, láska a patričný úspech? Je vážne také zlé postaviť sa problémom a niesť za ne následky? Nič nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Možno vám v tomto okamihu prídem ako dokonalá optimistka, verte tomu, že ja optimistka nie som. Som obyčajné dievča, ktoré dlho verilo v to, že je možno niečim výnimočné. Nemala by som si to pripúšťať, ale čím ďalej, tým viac si pripadám bezcenná. Pozerám sa na úspechy a pády ľudí už príliš dlho. Všetko ma obchádza a moje jadro puká. Obal je celystvý a nikto nič netuší. Často sa zamýšľam nad tým, ako je možné, že je všetko tak iné a neverím tomu, ako rýchlo plynie čas. Len nedávno som snívala o veľkých veciach a teraz sa mi veľké veci vzďaľujú. Verím v to, že na mňa niekde čakajú, no aj posledné zvyšky nádeje, ktoré som v sebe za posledný mesiac mala, sú pomaly ale isto preč.

Prichádzam na to, že nie všetko je tak jednoduché, ako som si pôvodne myslela. Možno práve preto si pripadám tak bezcenná, keď všade naokolo vidím rovnakých ľudí, ako som ja. Možno by si nikto ani len nevšimol, že som zmizla. Moje prednosti začínajú upadať a mám pocit, že ich má takmer každý človek, ak nie každý, tak každý druhý. Moja najväčšia inšpirácia je preč a momentálne som telo, telo bez duše. Nič viac a nič menej. Snívala som o napísaní knižky. Môj sen padá. Ako môžem napísať dobrú knižku, dokonca bestseller, ako si pôvodne myslela, keď neviem vymyslieť ani jednoduchý námet. Od života očakávam niečo jedinečné, originálne, no sama sa tomu stránim a dusím to všetko v sebe. Prečo by mne, tak obyčajnej osoba, mal život dať niečo originálne a jedinečné? Životu nedávam naoplátku absolútne nič, len sťažnosti a moju vlastú bolesť. Neviem sa ľuďom otvoriť a neverím na lásku. Nikto som na ňu neverila. Možno práve to je tá najväčšia chyba. Teraz vám pravdepodobne prídem ako tá najväčšia pesimistka.

Snáď objavím to, čo mám v živote dokázať a prečo som tu. Len dúfam, že to bude čo najskôr, pretože stačí jedna zbytočná minúta a viem, že všetko to dobré a správne vo mne sa zrúti. Opäť. Je to nesmierne ťažké pozerať sa na to, ako sa vraciam na začiatok svojej cesty. Nikto nevie, čo za tým všetkým je a chcem, aby to nikto nikdy nevedel. Jediné, v čo momentálne dúfam, je objaviť zmysel a dôvod. Je to vážne také zlé a ťažké?

Ľudia vravia - ži v prítomnosti! - a pritom sami neveria, že nejaká je.

beauty, beauty, beauty, please, stop rule the world.

2. august 2012 at 12:57 | ღ pauline.
Krása. Ako neskutočne moc toto slovo vládne dnešnému svetu. Zamýšľali ste sa už niekedy nad tým? Ja pomerne často. Ak je v dnešnej dobe človek pekný a vyzerá sympatický, je jednoducho narodený pod šťastnou hviezdou. Bohužiaľ, je to tak. Keď to takto mnoho ľudí uvidí napísané, uvedomí si, aké je to vrcholne nespravodlivé a ako je vôbec možné, že na svete existuje toľké množstvo tak slepých ľudí, že vidia len krásu. Samozrejme, vonkajšiu. Už odmalička nás učili, že kamarátov si nemáme vyberať podľa výzoru. Boli to tie najlepšie časy! Prišiel nový človek do škôlky a vy ste sa s ním dokázali za pár minút spriateliť, mnohokrát si dokonca vybudovať skutočne pevné a pekné priateľstvo. Nezaujímalo vás to, aký sú jeho rodičia, koľko zarábajú, ako sa dotyčná osoba oblieka, alebo aké má záľuby. Dôležité bolo, že ste mali niečo spoločné - chodili ste spolu do škôlky a prežívali nakrajšie obdobia detstva.

Často premýšľam nad tým, prečo som chcela tak rýchlo vyrásť. Prečo som sa tak strašne chcela stať tínedžerkov, zažiť prvé lásky a sklamania. Prečo? Ani som si neuvedomovala, že tie najlepšie životné časy mi utekajú rovno pred očami, no ja som bola zaslepená víziou budúcnosti. Bolo to skvelé, keď som sa na ľudí pozerala tým "detinským pohľadom" a neriešila som také množstvo vecí, ako teraz. Dnes sa už pri ľuďoch pozeráme na toľké množstvo zbytočných vecí! Napríklad ich štýl - ak niekto nemá najnovšie mikiny, bundy alebo nohavice, jednoducho nezapadá do ideálov dneška. Mnoho ľudí nenosí značkové oblečenie, ktoré je najštýlovejšie a práve takýto ľudia sú pre mnohých ako vzduch. Vedzte, že to vnímam zo všetkých vekových kategórii najlepšie, pretože sama som tínedžer, ako mnohí z ľudí, ktorí tento článok budú čítať.


Mnohí z nich mi dajú za pravdu. Osobne sa jednoducho štýlovo neobliekam, nemám tie najlepšie veci, nie som najkrajšia, jednoducho nezapadám do ideálov. Nikto však nevidí, že mnoho ľudí doslova prekvitá krásou. Nie povrchnou, ale vnútornou. Táto krása sa dlho hľadá a dlho ju sám na sebe hľadá aj dotyčná osoba, no mnoho ľudí nemá čas a trpezlivosť skúmať človeka. Súdia teda podľa toho, ako vyzerá. Je to smutné, však? Vzhľadom na fakt, že v dnešnej dobe jednoducho krása figuruje, nech si ktokoľvek hovorí čokoľvek, mnoho dievčat, dokonca aj chlapcov, trpí napríklad komplexom menejcennosti. Vyznie to trochu smiešne, viem, a možno je vám čudné, že niečo takéto zapletám do tohto článku, no je to skutočne pravda. Dnes chcem mať takmer každý tínedžer svoju druhú polovičku čo nakrajšiu, najsexi, proste naj.

Dnešná doba je taktiež aj doba strašne rýchla. Len trinásťročné dievčatá vyzerejú pomaly ako pätnásťročné a to, čo patnásťročné robievajú, robievajú aj oni. Dievčatá, alebo aj chlapci, ktoré proste nie sú nakrajšie či najkrajší, si potom pripadajú menej dôležitý a to vedie k toľko v dnešnej dobe vyskytujúcej sa depresii. Vyznie to zvláštne, ale aj krása je priama cesta vedúca k trápeniu. A teraz si predstavte - tá kopa času, čo mnohých deťom rodičia venovali na to, aby ich naučili spoznávať ľudí a nesúdiť ich až príliš rýchlo, je jednoducho preč. Je to, akoby ste niečo hovorili hluchému. Bohužiaľ, dnes sú aj samotní dospelí ľudia, ktorí sú dokonca už aj rodičmi, zaslepení rovnako, ako väčšina tínedžerov.

Preto sa pýtam, prečo práve krása musí figurovať dnešnému svetu. Je predsa toľko omnoho krajších vecí, ktoré sa schovávajú v každom z nás. Toto jediné ma trápy a ja veľmi dobre viem, že taký malý človek, aký som ja, takéto niečo nezmení. Musím ísť jednoducho s davom a byť iná. Pre niektorých je to osud a v dnešnej dobe si veľmi vážim a obdivujem ľudí, ktorí sa neboja ukázať, kam patria a byť takí, akí sú. Pretože ja sama to nedokážem...

Ešte som nestretla človeka, ktorý by bol v cnosti taký krásny, ako v tvári.

existence is impossible without soldiers.

30. may 2012 at 14:05 | ღ pauline.
Opäť som tu a skutočne z veľmi zaujímavou témou a jednoznačným faktom, ktorý si takmer nikto neuvedomuje, a cez to všetko je to tak dôležité! Na svete žije strašne veľké množstvo ľudí a taktiež existujú ľudia, ktorí sa starajú mier a pokoj. A cez to všetko sú tak prehliadateľní! Hovorím o VOJAKOCH. Uvedomili ste si niekedy, akí sú dôležití? Ja práve dnes. Predstavte si, že by takýto ľudia neexistovali. My sa máme skvele, vychádzame "bezpečne" na ulicu, nemusíme sa báť takmer ničoho. No nie všade je to takto a to je na tom najsmutnejšie...

Načo sú vôbec vládne sily a podobné veci, keď nedokážu urovnať takéto veci?! Mnohí z vojakov riskujú svoje životy. Napríklad taký Auganistan. Práve tam prebieha vojna, viete si predstaviť, aké to asi pre tých všetkých ľudí musí byť? Život plný násilia a strachu. Vždy, keď vidím prechádzať akýchkoľvek vojakov okolo mňa, cítim v sebe veľkú vďaku za všetky tie zachránené životy. Život bez nich by nebol možný. Ako je potom možné, že sú takí zatranení a nevýrazní? Zaslúžili by si omnoho viac pozornosti ako nejakí "One Direction".


Ospravedlňujem sa fanúšikom 1D, ale je to tak. Tomuto sa hovorí spravodlivosť?! Je vážne zvláštne, aké priority u ľudí prevládajú v dnešnej dobe. Keby neexistovali tí, ktorí za nás bojujú, neexistovala by súčastnosť taká, aká je. Všetko by bolo úplne iné. Predstavte si, že by niektorí člen z vašej rodiny bol napríklad na jednej z tých krutých vojen v Iraku alebo Auganistane a vy sami neviete, kedy ho uvidíme a či ho vôbec uvidíte. Je to strašná predstava, no žiaľ, pre mnohé deti, rovnako ako aj ľudí, je to bolestivá realita.

Vo svete sa stáva strašne veľa zlých vecí. Mnohí z vojakov chodia pomáhať ľuďom po záplavach, hurikánoch a podobných prírodných katastrofách. Áno, možno si poviete - robí to pre peniaze. Ale ako môže mať istotu, že si tie peniaze ešte vôbec niekedy užije, alebo ich niekedy vôbec uvidí? Ale toto nikoho nezaujíma. Každopádne - tento článok chcem venovať práve týmto ľuďom, ktorí mnohokrát obetujú svoje životy za nás a za slobodu a pokoj iných, poväčšinu úplne neznámych ľudí. Toto sú ľudia, ktorým by sme mali vzdávať hold.. Doba je však iná...

Priority človeka ako aj doby sa neustále menia. Škoda len, že nie spravodlivo...

everybody's got a dark side.

28. may 2012 at 13:48 | ღ pauline.
Dlho som nepísala niečo zložito komplikované, čo by pochádzalo skutočne z môjho srdca. Vlastne, v poslednej dobe ho mám prekvapivo plné. Všetko sa mi totižto začína sypať naraz. Absolútne neviem, ako to mám zvládnúť ďalej, pretože mám veľký strach z mnohých vecí, ktoré ma čakajú a neminú... Vrátila by som sa najprv k nadpisu - Everybody's got a dark site. Je to veta z nádhernej pesničky, ktorá má v sebe toľko sily a pochopenia, že už by to zrejme viac možné ani nebolo. Je pravda, že každý z nás má aj tú temnú stránku, nikto neprechádza len ružovou záhradou.


Myslím však, že to už všetci veľmi dobre poznáme. Neznamená, že keď sa máme dobre dnes, budeme sa mať dobre zajtra a tak ďalej. Vlastne, keď si to tak všetko uvedomím, nechápem, na čo vlastne existuje niečo ako svet, realita a bežní ľudia. Jednoducho - mám toho v hlave toľko, že už ani sama neviem, čo píšem. Každý odsek o niečom inom, ale takto je to aj v mojej hlave. Cítim sa zmätená, opäť, po neskutočne dlhej dobe. Už som bola z tohto blúdneho kruhu von a opäť som si našla cestu dovnútra.

Niekedy si pripadám, akoby som bola jediná na svete, ktorá nikoho nemá. A pri tom mám všetko! Úžasnú rodinu, fajn kamarátov (aj keď poniektorí viete, ako to v skutočnosti je) a ľudia ma majú radi. A cez to všetko sa zhrýzam a neznášam to, čo sa deje okolo mňa. Choré, ja viem... Možno jednoducho nemám dôvod, len sa potrebujem vypísať. Je mi omnoho lepšie, keď viem, že mi niekto možno porozumie. Všetko sa deje tak komplikovane a vážne nemám chuť na zdĺhavé rozmýšľanie a premýšľanie nad otázkou Prečo?!

Dúfajme, že niekto zmysel tohto článku pochopil a snáď pochopil aj moju aktuálnu situáciu. Okrem iného... Nie, nič nie je okrem iného. V toľko vecí dúfam a nejako sa nič neplní. Každopádne - už je neskoro cúvať... Alebo tak nejako...

Veľké veci nevznikajú z náhleho impulzu, ale z množstva malých vecí pospájaných dohromady.

we'd see the day when nobody died.

16. may 2012 at 18:31 | ღ pauline.
Po dlhom čase pridávam niečo do "my thoughts" a ako už iste tušíte, opäť idem vytiahnúť svoju starú tému. Vzhľadom na to, že v mojom živote sa málokedy stane niečo, čo stojí za zmienku, no i tak som sa rozhodla o niečom napísať. Celý tento týždeň ide na mňa príliš pomaly. Vnímate to aj vy tak? ;D Možno je to len tým, že opäť ide o jeden z mojich typicky dlhých nudných týždňov, kedy zase čakám s hlavou v oblakoch na piatok, prípadne na blížiace sa prázdniny.

Vrátim sa k nadpisu, čo mala byť v konečnom dôsledku pointa tohto článku, no nejako sa moje písanie zvrháva, zrejme kvôli tomu, že toho mám na srdci tak veľa, že neviem, čo skôr. Každopádne, už konečne k téme - nadpis hovorí Mali by sme vidieť deň, v ktorom nikto nezomrie. Celým srdcom si takýto deň prajem! Predstavte si, že by sa naskytol deň, kedy mi zmizli všetky starosti, všetko zlo, všetko to negatívne a zostalo by tu to najkrajšie. To najlepšie z najlepšieho...


Áno, zase je to len sen. No nechápem prečo. Prečo by to mal byť len sen? Prečo sa to nemôže stať skutočnosťou? Svet je skutočne krutý. Viem, ako vám teraz môžem pripadať - ako pesimistka, ktorá uvažuje len nad jedným, "Čo keby..." či "Predstavte si...". No to som ja! Rada si vytváram svoj svet, ktorý je absolútne opačný ako tento. Najradšej by som tam zostala. Nie, nemám šesť rokov... Ach, je to skutočne komplikované a tak prejdem na veselšiu tému.

Čo škola? ;D Predsa som sľúbila veselšiu tému. :D Teda, chcela som skôr opýtať prázdninujúcich na to, ako prázdinujú a či im vychádza počasie. Ja zatiaľ neprázdninujem, aj keď zúfalo po aspoň troch dňových prázdninách doslova prahnem! No fajn, ďalší článok je za mnou = kameň na srdci je preč ;D Podľa všetkého by som sa mala ozvať zajtra, zatiaľ sa s vami lúčim. :)

fairy tales are not just for children. i live in just one.

2. march 2012 at 14:11 | ღ pauline.
Neuveríte, čo ma práve napadlo - pozrieť si jednu nádhernú rozprávku a pripomenúť si svoje detstvo, kedy som nemala absolútne žiadne starosti. Tesne pri konci som si uvedomila, že rozprávky nie sú len pre deti. Sú aj pre nás, tínedžerov, ale aj pre dospelých. Bez nich by sme neboli to, čo dnes sme... Reč je o rozprávke "Beauty & The Beast". Samozrejme, nemám namysli len túto jednú rozprávku. Je ich omnoho viac, ale na tejto rozprávke som vyrástla. Je skutočne kruté, keď si uvedomíte, že tieto skvelé časy sú pre nás už len 'staré dobré'.

Je mi skutočne smutno a možno je viac príčin prečo. Nenávidím lúčenie a niekedy by som sa túžila vrátiť do minulosti. Mám pocit, že stále žijem v minulosti. V niečom, čo už dávno bolo a opäť je a zajtra opäť bude. Keď si vezmete život ako celok a zamyslíte sa, možno zistíte, že aj život je jedna dlhá rozprávka, ktorej koniec môže nastať kedykoľvek, aj keď to my nechceme. Áno, trošku sa blížim k téme osud. Totiž, ja na osud verím a verím aj v to, že ak sa niečo jednoducho má stať, nezabránime tomu.


Je taktiež skutočne pozoruhodné, aký sú ľudia na svete rozmanití, každý je iný, ako sa na prvý pohľad zdá. Všetci sa boja zmeny, radšej pôjdu spoločne s davom ako sa otočiť a bojovať za to, čo chcú. Toto už nie je ako rozprávka, ale koniec-koncov, aj tá má nejaké zápory. Začínam mať pocit, že v posledných dňoch samu seba neskutočne mätiem. Vykašľala som sa na všetky svoje záväzky, jednoducho na všetko. Čím viac tým pevnejšie mi hlas v hlave hovorí: "Ak ti to je súdené, stane sa to. Nerieš to,". Takto sa ale problémy riešiť nedajú!

Vždy, keď mám posobné stavy ako teraz, pomáha mi jediné - hudba alebo knižky. Milujem, keď som stratená v notách, stratená v rytme a jediné, čo môžem urobiť je tancovať. Taktiež milujem, keď sa môžem stratiť a zaniknúť medzi stránky kníh. Knihy sú môj život, sú môj 'rozprávkový princ'. Predstavte si čo i len jeden deň vo svojom obľúbenom príbehu alebo celkovo vo vašom svete fantázie. Koľkí by povedali: "Nie, ďakujem,"? Myslím, že takmer nikto, možno malá väčšina. Svet, v ktorom žijeme nie je totiž prispôsobený nikomu, ale všetci sa musia prispôsobovať jemu.

Život je jedna dlhá rozprávka, ktorá nám niekedy príde ako horor, niekedy ako dráma, no je to jednoducho rozprávka, v ktorej je možné všetko...

what doesn't kill you makes you stronger.

15. february 2012 at 17:09 | pauline.
Na rovinu sa priznám, že mi dochádzajú nápady o čom písať. Veľmi sa teším aspoň tomu, že čítate moje "diary" články a články tohto typu, pretože inak by som to asi nadobro zabalila. Opäť idem ďaleko od pointy, čo nie je nič nové pod Slnkom. Ako ste sa tak pozreli na nadpis, určite ste si ho dokázali preložiť. Takýto istý nadpis sviati na toľkých blogoch a i tak som sa rozhodla napísať aj ja niečo na tému "Čo ťa nezbije, to ťa posilní". Môžem úprimne povedať, že nie vždy to je pravda, predovšetkým nie v dnešnej dobe.


Doteraz som nespoznala ani jedného človeka, ktorý by niečo neľutoval. Načo potom robíme skutky, ktoré ľutujeme? Zamyslíte sa - áno, mýliť sa je ľudské, preto sme ľudia, ale neurobili sme tých chýb už dosť? Mám totiž pocit, že čím ide čas ďalej, tým je všetko horšie a horšie. Možno vám prídem ako skeptik a pesimista zároveň, ale ja to jednoducho takto vidím. Za poslednú dobu som videla málo dobrého. Prečo sa potom mnohí čudujú, že ľudia sú takí, akí sú? Prečo sú potom určitý ľudia otiahnutí a boja sa povedať svoj názor?

Presne tak, v tomto prípade nejde o to, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Dobre, stratila som súvislosť tohto článku a v podstate to ani súvislosť mať nemalo. Jednoducho - je to zložité. Všetko je čím ďalej tým horšie... Ľudia si navzájom ubližujú a jediné, ako sa dá proti tomu všetkému brániť je zostať ticho a znášať to s falošným úsmevom na tvári. Toto má byť život? V poslednej dobe strácam záujem mať vlastné deti, pretože viem, že ich privediem do ešte horšej budúcnosti ako je to teraz.

Prečo si mnohí ľudia myslia, že keď je človek sám, je osamelý? Práve takéto chvíle z nás robia bojovníkov. Myslím, že týmto som viac-menej skončila... Aké sú vaše názory? Aké máte názory na budúcnosť?

Čo ťa nezabije, to ťa posilní...

believe or dreaming - it's the same, isn't it?.

7. february 2012 at 19:37 | pauline.
Opäť som tu večer, opäť s článkom do "my thoughts", takže už asi viete, že je pred vami článok z mojej hlavy, čiže opäť pôjde o pocity. Avšak - je tu zmena. Podľa všetkého by mal mať tento článok konečne nejakú pointu. Jednoduchú, no hĺbavú. Často sa zamýšľam nad tým, aké motto mi je prednejšie. "Believe" alebo "dreaming"? Ktoré slovo je "moje slovo"? Táto dilema ma trápy už niekoľko týždňov a možno sa vám teraz ukážem z tej detinskej stránky, ale jednoducho to je tak. Ako to však v skutočnosti je?

Pre tých, ktorí nevedia anglicky - "believe" je veriť a "dreaming" je snívať. Trvalo mi strašne dlho, až som konečne pochopila, že je to v podstate to isté. Súvisí to so sebou ako blog a bloger. Zamyslite sa - je vôbec možné svnívať bez toho, aby ste v tie sny verili?


Neviem ako vy, ale ja osobne to jednoducho nedokážem. Je veľmi dôležité stáť si za svojím snom a nikdy ho nenechať padnúť, za žiadnych okolnosti. Sny sú na to, aby sa snívali, viera je na to, aby sa verilo. V sny, v tajné, tiché sny, ktoré žijú len v nás. Predstavte si, že by ste prežili svoj sen. Nebola by to nádherná chvíľa? Ja som totižto už odmalička veľký "rojko", ktorý neznáša realitu a hnusí sa mu tamojší svet. Preto sú tu knižky - zavedú vás niekde inde, tam, kde to nepoznáte. Vytvárate si svoj vlastný knižný svet, všetko riadi vaša fantázia.

Veriť či neveriť? Snívať alebo nesnívať? Pokiaľ sa pre jedno z toho rozhodnete, musíte podstúpiť obe...
 
 

Advertisement

blog opened » 09/01/2012
webmiss » pauline.
design by » myself
visitors »

TOPlist


.