November 2012

everyone wants to be original, but few people really are.

29. november 2012 at 18:36 | ღ pauline. |  try to be human.
Keď sa napíše slovíčko "originalita", každý z nás si vybaví niečo iné. Ak mám hovoriť za seba, vybaví sa mi dav ľudí, ktorí sú absolútne rovnakí. Kráčajú jedným smerom, pozerajú sa jedným smerom, dokonca súčastne pohybujú očami a naraz aj dýchajú. No predsa je medzi nimi jedna postavička, ktorá žmurká a dýcha úplne inak, pohybuje sa opačným smerom a prekvitá úsmevom.
Priznajme si, kto z nás nechce byť originálny? Každý jeden z nás chce dosiahnúť niečo nové, niečo, čo nikto predtým nedosiahol, vymyslieť niečo úplne, úplne, úplne iné, spojiť nemožné s možným. Na svete je skutočne málo ľudí, ktorí po takomto niečom netužia.

Aký je však základ úspechu? Čeprať zo samého seba a nie z druhých. Samozrejme, mnohí mi môžu protirečiť, pretože je pravda, že existuje aj niečo ako inšpirácia. Ibaže, inšpirácia a doslovné "opičenie sa" po druhých je niečo ďaleko iné. Pár ľudí (dokonca aj v mojom okolí), by si tento fakt malo uvedomiť a trochu sa nad ním zamyslieť. Nie je totiž zlé inšpirovať sa a trochu sa pozerať aj na iných ľudí a tak dodať veci isté detajly, zlé je však to, keď sa vám zdá, že druhý človek je takmer taký istý ako vy. V tom inšpirácia už prsty nemá.


Tak napríklad z reálneho života, teda konkrétne z môjho reálneho života - otvorím Facebook a vidím množstvo príspevkov. Zrazu ma však zaujme jeden citát, ktorý som pred vyše mesiacom zverejnila na svojej Facebookovej nástenke. Je skopírovaný v nástenke jedného dievčaťa. Pousmejem sa. Otvorím si jej profil a nájdem zbytok citátov, dokonca aj tých, ktoré som si sama vymyslela. Pomaly prechádzam celým jej profilom až nájdem veľa odkazov na rôzne piesne, ktoré som pred vyše týždňom prostredníctvom blogu zverejnila. Nájdem pri nich rovnakú myšlienku. O niečo neskôr sa dostanem na blog spomínaného dievčaťa a vidím článok, ktorý akoby som písala ja. Moje slová, moje myšlienky, moje témy. Má rado všetko, čo ja. Píše rovnako, ako ja. Má rovnaké problémy, ako ja. Mám pocit, že som to ja.

Desivé, no nie? Predstavte si, že by ste takúto situáciu neraz zažili. Ako si pripadáte? Bezcenne, však? V hlave sa vám vytvorí myšlienka - keby som neexistoval/a, niekto by určite nahradil. Možno vám práve toto nenapadlo, no skrslo by vám to v hlave, či už v danom momente, alebo až neskôr. Jeden jediný človek je taký istý ako vy. Strácate svoju originalitu.

Je to skutočne desivé a smutné. Keď už nie z vášej strany, zo strany kopírujúceho človeka určite áno. Taký človek totižto ešte nikdy nenašiel samého seba. Nikdy sa nepozrel do zrkadla s vedomím, že v ňom uvidí seba samého, bytosť, na ktorú môže byť aspoň patrične hrdý. Taký človek je jednoducho nula.
On si však ani zďaleka neuvedomí, čo to urobí s tým daným originálom. Stráca chuť niečo tvoriť, stráca chuť vôbec niečo robiť. A na čo aj? Veď aj tak sa nájde niekto, kto to použije proti nemu. Za to trápenie mu to nestojí.

Fajn, tento článok patrí jednej osobe a dúfam, že keď ho bude čítať, pochopí, že patrí práve jej. Teda, ak ho čítať bude. Chcem nielen jej, ale aj vám všetkým pripomenúť, ako dôležitá je originalita a inšpirácia. Pozor však na to, aby sme pri inšpirovaní nezašli príliš ďaleko. Vtedy sa totiž dejú úplne iné veci... Veci, o ktorých sme možno ani nevedeli. Neskôr by nás to možno mohlo mrzieť. Preto sa treba radšej pozerať sám na seba a inšpirovať sa sebou samým. Len vtedy je to totižto výtvor, ktorý sme vyrobili my. Či už ide o článok, obrázok, poviedku, báseň alebo dokonca pieseň.

Originalita nie je všetko. Inšpirácia je viac ako podradná. Človek vie byť viac ako zaslepený.

finally fifteen and great feelings.

25. november 2012 at 13:02 | ღ pauline. |  - m.e. - i am who i am.
Tak sa vám konečne po dlhej dobe ozývam. Žijem, som zdravá a momentálne šťastná. Viem, že som sa nemala na tak dlho odmlčať, no skutočne som nemala chuť a vlastne som ani nevedela, ako začať písať nejaký normálny článok. Čakala som teda na svoje narodeniny, na ktoré som, ako inak, nenapísala žiadny článok. Boli tento týždeň v stredu. Konečne pätnásťročná. Netuším, čo mám od toho celého očakávať, no viem, že zmením svoj život. Žiadna negativita a ľútosť. Musím ísť dopredu a konečne sa začať tešiť zo života takého, aký ho mám. Toto som nikdy nedokázala a svoje 15. narodeniny beriem ako prvý krok vpred. Začínam viac vyjadrovať svoje pocity ostatným ľuďom. Už nedusím všetko tak veľmi v sebe. Pochopila som, že práve tá moja uzavretosť voči ľuďom v mojej blízkosti mi ničí všetky vzťahy. Naučila som sa pracovať na zlých vlastnostiach a vážiť si tie dobré. Možno na prvý pohľad pôsobím namyslene a nepriateľsky, no každý jeden z ľudí má možnosť spoznať ma bližšie. Týmto uzatváram túto veľkú kapitolu.

*ironická animácia*

Stále pracujem na tom, aby som sa mala čím ďalej tým viac rada. Sú časy, kedy sa doslova nenávidím a nevidržím so sebou samou žiť. Čo je však veľmi podstatné, je ich stále menej a menej. Som za to veľmi vďačná a želám si, aby to tak navždy zostalo. Som rozhodnutá pomáhať ľuďom, ktorý sú, alebo boli na tom rovnako, ako ja. Jediné, čo ľutujem je to, že som tomu včas nezabránila. Verím totiž v to, že to nemuselo zájsť až tak ďaleko a veľa ľudí by mi bolo schopných pomôcť. To je však minulosť.

Súčastnosť je zatiaľ pomerne znesiteľná. Začínam si ujasňovať svoje ciele a cítim, že strácam tú nerozhodnú povahu. Začínam byť jednoducho čoraz viac dospelejšou a začínam si veľa vecí uvedomovať mnohokrát viac, ako doteraz. Jasné, vo väčšine je to dobré, teda aspoň pre niektorých, no ja to ako pozitívum nevnímam. Hneď na začiatku článku som spomínala - "žiadna negativita" -, no toto nie je o negativite. Je to o tom, že sa jednoducho nechcem striasť tej svojej bývalej Pauline. Nedokážem to a toto je tá najväčšia chyba. Keď sa vyrovnám s týmto, budem schopná vyrovnať sa s čímkoľvek.

...takto to zatiaľ teda je. Strieda sa mi veselé a smutné obdobie. Inak by to totižto nebol život.

A čo sa samotnej oslavy týka (samozrejme, k veci...), bola to tá najlepšia oslava vôbec. Mnohí z vás viete, že som blázon do Nickelback. Moji blízki to vedia, čo len potvrdili - tričko Nickelback, torta Nickelback a nakoniec, šálka Nickelback. Za takéto okamihy som skutočne vďačná a opäť mi to vyčarilo úsmev na tvári. A zároveň sa ozýva moje svedomie, pretože sa snažia, aby bolo všetko v poriadku, aby som bola šťastná a ja... Ja... Je to ťažké... Myslím, že by som sa mala ozvať neskôr. Nech zo mňa trošku zíde tá zvláštna a nepochopiteľná nálada...

BTW: Zajtra ma čaká vybavovanie občianského a kozmetičky :/ Úprimne - najradšej by som v deň štrajku bola doma a oddychovala... Zvlášť keď viem, že ma čaká kozmetička... Bože môj, tento článok musím ukončiť, nakoľko si sama protirečím :D Zatiaľ sa teda majte úžasne, ozvem sa... neskôr...

the script. & hall of fame.

9. november 2012 at 14:57 | ღ pauline. |  - m.e. - music.
Mala som veľké ambície a vysoké ciele. Vôbec to tak nevyzerá, teda aspoň čo sa tohto blogu týka. Ako ste si mohli všimnúť, predchádzajúce dva články som odstránila. Jednoducho som ich tu nezniesla. A práve preto píšem tento článok s touto neskutočne inšpiratívnou pesničkou, ktorá ma niečim neskutočne zaujala. Možno práve tým, že v sebe nesie kus obrovskej pravdy, ktorú dnes všetci tak ukrývame dokonca aj pred sebou. V dnešnej dobe nie je nič originálne vzdať sa a nechať veci tak, ako sú a len sa nečinne na mnohé pozerať s priedstieraným úsmevom a postupne sa zmieriť s tým, že to, čo sme tak veľmi chceli a venovali svoje dávne sny práve tomu jedinému, je jednoducho preč. Presne toto nás učia - zabúdať. Nie je to však smutné? Je totiž skutočne obdivuhodné poznať človeka, ktorý si prešiel dlhou cestou a i cez to všetko dokázal to, čo si vysníval. Nie je predsa dôležité byť najlepším. Najdôležitejšie je splniť si sen a nikdy sa nevzdať. Presne o tomto všetkom je pieseň nižšie.

Je to prekvapivé, ale každý z nás to má ťažké. Nikto netvrdí, že to máme ťažké celý svoj život, pretože v tom prípade by to zaváňalo pesimizmom, ktorý sa snažím dať zo svojho sveta preč. Predsa len sú ľudia, ktorí to majú omnoho ťažšie ako my a cez to všetko dokážu omnoho viac ako tí, ktorí majú všetko, na čo si len spomenú. Dôležité je nevzdať sa, pretože všetci "môžme byť najlepší, môžme byť najväčší, môžme poraziť čas, môžme rozbíjať skaly..." Skúste sa nad tým aspoň trošku zamyslieť, prípadne si vypočuť pieseň nižšie a možno si prečítať jej text. Na veľa vecí sa dnes zabúda, no je len na nás, čo si budeme pamätať a čo si naopak, pamätať nebudeme. Jedno by sme si však mali pamätať v každej situácii - NIKDY SA NEZVDÁVAŤ.

blog opened » 09/01/2012
webmiss » pauline.
design by » myself
visitors »

TOPlist


.