na Blog.cz

Opäť som tu a skutočne z veľmi zaujímavou témou a jednoznačným faktom, ktorý si takmer nikto neuvedomuje, a cez to všetko je to tak dôležité! Na svete žije strašne veľké množstvo ľudí a taktiež existujú ľudia, ktorí sa starajú mier a pokoj. A cez to všetko sú tak prehliadateľní! Hovorím o VOJAKOCH. Uvedomili ste si niekedy, akí sú dôležití? Ja práve dnes. Predstavte si, že by takýto ľudia neexistovali. My sa máme skvele, vychádzame "bezpečne" na ulicu, nemusíme sa báť takmer ničoho. No nie všade je to takto a to je na tom najsmutnejšie...

Načo sú vôbec vládne sily a podobné veci, keď nedokážu urovnať takéto veci?! Mnohí z vojakov riskujú svoje životy. Napríklad taký Auganistan. Práve tam prebieha vojna, viete si predstaviť, aké to asi pre tých všetkých ľudí musí byť? Život plný násilia a strachu. Vždy, keď vidím prechádzať akýchkoľvek vojakov okolo mňa, cítim v sebe veľkú vďaku za všetky tie zachránené životy. Život bez nich by nebol možný. Ako je potom možné, že sú takí zatranení a nevýrazní? Zaslúžili by si omnoho viac pozornosti ako nejakí "One Direction".

Ospravedlňujem sa fanúšikom 1D, ale je to tak. Tomuto sa hovorí spravodlivosť?! Je vážne zvláštne, aké priority u ľudí prevládajú v dnešnej dobe. Keby neexistovali tí, ktorí za nás bojujú, neexistovala by súčastnosť taká, aká je. Všetko by bolo úplne iné. Predstavte si, že by niektorí člen z vašej rodiny bol napríklad na jednej z tých krutých vojen v Iraku alebo Auganistane a vy sami neviete, kedy ho uvidíme a či ho vôbec uvidíte. Je to strašná predstava, no žiaľ, pre mnohé deti, rovnako ako aj ľudí, je to bolestivá realita.

Vo svete sa stáva strašne veľa zlých vecí. Mnohí z vojakov chodia pomáhať ľuďom po záplavach, hurikánoch a podobných prírodných katastrofách. Áno, možno si poviete - robí to pre peniaze. Ale ako môže mať istotu, že si tie peniaze ešte vôbec niekedy užije, alebo ich niekedy vôbec uvidí? Ale toto nikoho nezaujíma. Každopádne - tento článok chcem venovať práve týmto ľuďom, ktorí mnohokrát obetujú svoje životy za nás a za slobodu a pokoj iných, poväčšinu úplne neznámych ľudí. Toto sú ľudia, ktorým by sme mali vzdávať hold.. Doba je však iná...

Dlho som nepísala niečo zložito komplikované, čo by pochádzalo skutočne z môjho srdca. Vlastne, v poslednej dobe ho mám prekvapivo plné. Všetko sa mi totižto začína sypať naraz. Absolútne neviem, ako to mám zvládnúť ďalej, pretože mám veľký strach z mnohých vecí, ktoré ma čakajú a neminú... Vrátila by som sa najprv k nadpisu - Everybody's got a dark site. Je to veta z nádhernej pesničky, ktorá má v sebe toľko sily a pochopenia, že už by to zrejme viac možné ani nebolo. Je pravda, že každý z nás má aj tú temnú stránku, nikto neprechádza len ružovou záhradou.

Myslím však, že to už všetci veľmi dobre poznáme. Neznamená, že keď sa máme dobre dnes, budeme sa mať dobre zajtra a tak ďalej. Vlastne, keď si to tak všetko uvedomím, nechápem, na čo vlastne existuje niečo ako svet, realita a bežní ľudia. Jednoducho - mám toho v hlave toľko, že už ani sama neviem, čo píšem. Každý odsek o niečom inom, ale takto je to aj v mojej hlave. Cítim sa zmätená, opäť, po neskutočne dlhej dobe. Už som bola z tohto blúdneho kruhu von a opäť som si našla cestu dovnútra.

Niekedy si pripadám, akoby som bola jediná na svete, ktorá nikoho nemá. A pri tom mám všetko! Úžasnú rodinu, fajn kamarátov (aj keď poniektorí viete, ako to v skutočnosti je) a ľudia ma majú radi. A cez to všetko sa zhrýzam a neznášam to, čo sa deje okolo mňa. Choré, ja viem... Možno jednoducho nemám dôvod, len sa potrebujem vypísať. Je mi omnoho lepšie, keď viem, že mi niekto možno porozumie. Všetko sa deje tak komplikovane a vážne nemám chuť na zdĺhavé rozmýšľanie a premýšľanie nad otázkou Prečo?!

Dúfajme, že niekto zmysel tohto článku pochopil a snáď pochopil aj moju aktuálnu situáciu. Okrem iného... Nie, nič nie je okrem iného. V toľko vecí dúfam a nejako sa nič neplní. Každopádne - už je neskoro cúvať... Alebo tak nejako...

Po neskutočne, neskutočne, néééskutočne dlhej dobe som sa rozhodla zverejniť ďalšiu, tentokrát už tretiu časť môjho príbehu nesúceho názov "Moment Of Infinity". Dúfam, že vás ďalšia kapitola nesklame :-) Okrem toho sa chcem aj prostrednítcom blogu slovenským chlalcom, hokejistom, skutočne veľmi pekne poďakovať za striebro! Keď som tak sledovala slávnostný príchod na Slovensko a všetko okolo toho, mám pocit, že sme zažili viac radosti ako pri prvom mieste :-) ĎAKUJEME!

+ Posledná formalita - nekopírujte!

+ Ospravedlňujem sa za prípadné chyby/preklepy.

+ Viac v celom článku!

+ 1. časť │ 2. časť

Asi by som mala byť častejšie chorá! :-) Nemôžem uveriť mojej "veľkej" aktivite na tomto blogu, každopádne - chcem písať o niečom inom a tentokrát zmysluplnom! Ako dôkaz toho, že skutočne držím palce našim, slovenským hokejistom, som aj nadpis napísala po slovensky :-) Jednoducho si strašne moc prajem, aby sme vyhrali to zaslúžené zlato! Toľko sme sa snažili, drali sa doslova cez mŕtvoly a toľkokrát som si myslela, že tento zápas je náš posledný a nakoniec - bojujeme o zlato. Nie, nie je to nemožné... Keby to bolo nemožné, nestalo by sa to.

Konečne môžem s plných síl praktizovať moje obľúbené "dreaming & believe" a dúfam, že sa to skutočne podarí. Chlapci odviedli skvelý výkon, vyhrali sme proti Kanade (na druhý pokus, ale dobre), dokonca aj proti Čechom! Rusov jednoducho musíme dať! Neviem, ako vy, ale ja si normálne predstavujem tú eufóriu po zápase. Mám pocit, akoby sme už boli majstri sveta. Jednoducho mám taký pocit. Ako som mala pocit, že Česi budú bronzoví, tak mám pocit, že Slováci budú zlatí.

Bolo by vážne krásne stať sa majstrami sveta po desiatich rokoch. Už len toto je niečo ako patričná nápoveda na víťazstvo Slovenska. Dúfajme a verme teda, že sa to podarí a že bude obrovský dôvod na otvorenie šampanského! Okrem toho, chcem zablahoželať Čechom k bronzu. Sledovala som aj tento zápas a hneď som mala jasno, kto bude mať bronz. V mojej hlave som si to usporiadala nasledovne: 1. miesto - Slovensko, 2. miesto - Rusko a 3. miesto - Česko.

Takto si to predstavujem a takto to jednoducho bude! Áno, ďalšia životná skúsenosť ;-) Tak dúfajme a držme všetci palce, silno silno, moc silno držme palce! Rusi sú skutočne veľký favoriti, ale musíme dokázať, že aj malá krajina ako Slovensko dokáže veľké veci! Tak, je to vonku a ja idem naďalej čakať na siedmu hodinu. Okrem toho, som si na 100% istá, že na konci zápasu Slovensko - Rusko budeme počuť slovensku hymnu. Určite, jednoducho to tak musí byť, inak si to ani neviem predstaviť!

Ako sami vidíte, v mojej hlave sa už pletú rôzne myšlienky a sama neviem, čo píšem. Proste si strašne moc prajem zlato pre Slovensko, pretože môžem s čistým srdcom tvrdiť, že si to skutočne zaslúžia! Prejdem už konečne k inému, k omnoho nepríjemnejšiemu a to spomínaný aligátor, ktorého musím trpieť v mojom tele. Konkrétne hrdle a nose. Našťastie, teplotu už nemám, ale pondelok a utorok mám istý, to znamená, že škola v týchto dvoch dňoch nehrozí ;D

Dúfam, že si užívate slnečnú nedeľu a že si plánujete pozrieť hokej, ktorý je všade donekonečna omieľaný :-) Ešte raz gratulujem českej reprezentácii a držím palce slovenskej reprezentácii, nech to už konečne dáme!

Bonjour! Ja viem, nezvyk ma tu "vidieť" tak skoro. Súhlasím s vami - každopádne, chcem písať na inú tému. Myslím, že nadpis tentokrát nič nevystihuje a vlastne, žiadny nadpis by nič nevystihol, pretože pomaly ale isto prestávam myslieť a cítim len štípanie hlboko v nosných dutinách a hrdlo... Inak povedané - práve bojujem s aligátorom menom pravdepodobne angína. Hneď, ako som ráno vstala, nemohla som sa pomaly ani nadýchnuť, bola som tak strašne zahlienená! Cez deň to bolo lepšie, odhliadnúc od množstva doteraz vyhodených vreckoviek, no na zhruba piatej hodine mi bolo strašne zle, úplne sa mi chcela spať a podobné veci. Keď som prišla domov a konečne si odmerala teplotu, verdikt znel - 37°C.

Ako ďalej reagovať? Poviem pravdu - ak by sa to stalo v nedeľu večer, dokázala by som sa s tým zmieriť (;D), ale v piatok poobede?! Toto je čistá irónia osudu, nič viac a nič menej. Čo sa dialo potom? Nejakým zázrakom sa mi do ruky dostal teplý čaj s dostatkom vitamínov a nasledoval zázrak - za približne pol hodinu mi teplota klesla na normálnu. Avšak, stále ma štípu dutiny v nose a keď prehĺtam, necítim hrdlo, ale opäť - nosné dutiny. Naviac si myslím, že keby som si nedala tabletku proti bolesti, išlo by mi roztrhnúť hlavu. Áno, som taký špecifický typ človeka - som chorá raz za rok a to poriadne. Bojím sa, že ten raz prišiel práve dnes, čo dúfam, že nie...

Každopádne, bolo by omnoho horšie, keby som ochorela začiatkom júna, kedy máme ísť na koncoročný výlet a to by ma vážne mrzelo. Čo je ale druhé negatívum na tom, že som chorá práve teraz - nemôžem ísť na ZUMBU. Totiž, zmenili sa nám hodiny - utorok a piatok o 19:00. Presne tak, dnes nikam nemôžem ísť ;-( Vlastne, čiastočne s mamininým rozhodnutím súhlasím, pretože ak sa takzvaný aligátor chystá útočiť, nebolo by dobré ísť na ZUMBU. Fú, čo viac dodať? Ostatne som pridala asi všetko, možno už len doplniť, že sa veľmi teším sa dnešnú Farmu, aj keď sama neviem prečo ;D Myslím, že to by na dnes stačilo.

Chcem sa vás ešte opýtať - čo hovoríte na nový vzhľad blogu? Mne osobne sa veľmi páči, pretože je to opäť niečo nové a takéto niečo tu ešte nebolo. Napadlo ma to celkom náhodou a popravde, mal tam byť úplne iný obrázok, ale ten bol dosť nekvalitný a naviac - tento je predsa len krajší :-) Na dnes sa teda s vami lúčim a prajem vám príjemný víkend ;-)

Po dlhom čase pridávam niečo do "my thoughts" a ako už iste tušíte, opäť idem vytiahnúť svoju starú tému. Vzhľadom na to, že v mojom živote sa málokedy stane niečo, čo stojí za zmienku, no i tak som sa rozhodla o niečom napísať. Celý tento týždeň ide na mňa príliš pomaly. Vnímate to aj vy tak? ;D Možno je to len tým, že opäť ide o jeden z mojich typicky dlhých nudných týždňov, kedy zase čakám s hlavou v oblakoch na piatok, prípadne na blížiace sa prázdniny.

Vrátim sa k nadpisu, čo mala byť v konečnom dôsledku pointa tohto článku, no nejako sa moje písanie zvrháva, zrejme kvôli tomu, že toho mám na srdci tak veľa, že neviem, čo skôr. Každopádne, už konečne k téme - nadpis hovorí Mali by sme vidieť deň, v ktorom nikto nezomrie. Celým srdcom si takýto deň prajem! Predstavte si, že by sa naskytol deň, kedy mi zmizli všetky starosti, všetko zlo, všetko to negatívne a zostalo by tu to najkrajšie. To najlepšie z najlepšieho...

Áno, zase je to len sen. No nechápem prečo. Prečo by to mal byť len sen? Prečo sa to nemôže stať skutočnosťou? Svet je skutočne krutý. Viem, ako vám teraz môžem pripadať - ako pesimistka, ktorá uvažuje len nad jedným, "Čo keby..." či "Predstavte si...". No to som ja! Rada si vytváram svoj svet, ktorý je absolútne opačný ako tento. Najradšej by som tam zostala. Nie, nemám šesť rokov... Ach, je to skutočne komplikované a tak prejdem na veselšiu tému.

Čo škola? ;D Predsa som sľúbila veselšiu tému. :D Teda, chcela som skôr opýtať prázdninujúcich na to, ako prázdinujú a či im vychádza počasie. Ja zatiaľ neprázdninujem, aj keď zúfalo po aspoň troch dňových prázdninách doslova prahnem! No fajn, ďalší článok je za mnou = kameň na srdci je preč ;D Podľa všetkého by som sa mala ozvať zajtra, zatiaľ sa s vami lúčim. :)

Po dlhej dobe vás opäť zdravím s pomerne rýchlym článkom. Nemám žiadnu inšpiráciu, nápady, čokoľvek, čoho by som sa mohla chytiť. Premýšľam, premýšľam, premýšľam a plánujem. Zatiaľ sa mi všetko pomerne darí, ale bohvie, čo z toho vznikne ako konečný výsledok. Každopádne som si uvedomila, že som sa ako človek, osoba, veľmi zmenila. Kedysi som sa strašne zaujímala o to, čo si o mne myslia druhí. Ako však plynuli roky, mesiace, týždne, uvedomila som si, že najlepšie je neriešiť ľudské predsudky.

Snažím sa tohto všetkého držať, pretože už mám skutočne dosť uzatvoreného života. Jednoducho chcem byť svoja a robiť to, čo ma baví, robiť to, čo chcem ja, nie to, čo sa odo mňa očakáva. Preto tu možno pribudnú trošku zvláštne články, ale ako som spomenula vyššie, zmena chytila aj mňa :-) Toď vše k celému môjmu ja, o čom som v podstate už pomerne dosť dlho nepísala. Čo sa týka mojich dní, absolútna klasika - stále zavretá za počítačom, sem-tam si výjdem vonku, aj to možno len z nejakej povinnosti. To je ale iná téma... Prajem vám ešte príjemný deň :-)