April 2012

new mistakes, again no news.

30. april 2012 at 16:45 | ღ pauline. |  moonlights.
29°C ma raz vážne zabije! Viem, zvláštny začiatok článku bez pointy, ale nejako sa začať musí. Je to tak, som polomŕtva a neviem, čo robiť. Sedím pri počítači, televízii alebo knihe a ticho čakám, kedy aspoň trošku spŕchne, aby som sa mohla ísť nadýchať toho skvelého vzduchu! Isteže, zvláštna myšlienka. Každopádne - dnes mám pocit, že som vymenená. Za hodinku (cca) je Zumba a mne sa jednoducho ísť nechce. Nechce sa mi ísť si zatancovať do rytmou známych pesničiek, ktoré si pohmkávam už vyše týždňa.


Chce sa mi sedieť a blbo hľadieť do diaľky. Absolútne ma celé toto teplo oslabuje. Uvedomujem si, že Zumbu jednoducho potrebujem, už len z hľadiska toho, že začínam chudnúť a sedenie pri počítači mi v tomto smere moc nepomôže. Na druhú stranu, za hodinu sa toho môže stať dosť veľa, takže ktovie - možno predsa len skončím na Zumbe, aj keď dnes sa mi to zdá byť viac ako nepravdepodobné. Aspoň sa budem v stredu o to viac tešiť :-)

Áno, máte pravdu - čistá lenivosť! Normálne ma to desí, pretože takáto ja nie som. Nehovorím, že sa 100% aktívna, ale neverím tomu, čo so mnou tieto 30° teploty robia. Absolútne si neviem predstaviť, čo budem robiť v lete, keď takéto počasie bude na dennom poriadku. Ďalší fakt je ten, že na Zumbe sa určite strašne spotím a nechcem, aby ma takú "ukvapkanú" videla celá dedina. Čiapka alebo kapucňa je na takéto horúčavy tabu, takže asi toľko k danej téme. Samozrejme, výborná výhovorka prečo neísť.

Fajn, myslím, že tento článok predsa len mal nejakú tú pointu a ja som sa rozhodla i tak s ním skončiť. Napokon - už som všetko, čo som mala na srdci, napísala. Prajem vám ešte príjemný zbytok slnečného dňa a pekný zajtrajší, voľný deň :-)

BTW: Dúfam, že sa na tú Zumbu nejako dokopem, pretože viem, že moje telo (hlavne teda postava), ale aj duša to chce!

about that life is unfair i'm still writing.

25. april 2012 at 13:18 | ღ pauline.
Dočkali sme sa - konečne niečo mimo denníčku, ktorého články mi už lezú na nervy, to mi môžte veriť. Ako hovorí nadpis - o tom, že život je nespravodlivý, píšem stále. Ale niekedy vážne nedokážem pochopiť, prečo musí byť tak... nenachádzam vhodné slová... Strašne veľa ľudí sa za veľmi rýchlo dobu neskutočne mení. Tí ľudia, ktorí sú na prvý pohľad plachý, nesmelý a celkom dobrácky, sú v skutku pravý opak. Opäť sa mi táto teória potvrdila a to práve dnes. Myslím, že príklad tu rozoberať nemusím.


Stále si kladiem otázku - čo má človek, ktorý môže mať všetko a čo k tomu chýba mne? Nemôžem sa zabviť pocitu menejcennosti. Neustále mám pocit, že som niekede nadspodku veľkej listiny, ktorá rozhoduje o existencii ľudstva. Beriem na vedomie, že si to nemôžem myslieť a nemôžem to takto tvrdiť, ale ja som doslovne zúfalá! Bojím sa spoznávať nových ľudí, pretože neviem, čo od nich môžem očakávať. Čo však po celý svoj život chcem robiť?

Najradšej by som zaliezla do nejakej diery a bola tam sama. Po svojom návrate by som spoznala svojich skutočných ľudí, ktorí za mnou stoja. Takto sa to žiaľbohu nedá, pretože doba je krutá. Ďalšia otrepaná vec. Uvedomila som si aj to, že by som mala menej žiť vo svojom svete a viac sa zapodievať týmto, reálnych svetom, v ktorom prežijem zvyšok života. Áno, je to strašná predstava, ale je to jednoducho tak. Už nemám vek na to byť dokonalým rojkom.

Dospela som, ale ja sa stále cítim rovnaká. Stále by som chcela byť rovnaká. Stále však na mňa pôsobí určitá sila, ktorá ma núti meniť sa proti mojej vôli. Dúfam, že už čoskoro sa toto celé zlepší a už konečne nájdem dôvod, prečo musím takýmito vecami prechádzať...

Jedného dňa pripláva moja loď, no pri mojom šťastí budem práve na letisku...

probably you don't believe when i write that i'm alive.

24. april 2012 at 17:58 | ღ pauline. |  moonlights.
To je doba! Neskutočné! Zrejme mi nebudete ani veriť, že ešte žijem, že ešte dýcham, že ešte dokážem vôbec niečo poriadné napísať na tento blog, ktorý zapadá prachom ako ani jeden z mojich blogov. Neskutočne, neuveriteľné... Opäť však nemám o čom písať, zase som tu len tak, aby to tu nestálo. Nechcem to tu zrušiť alebo zatvoriť, chcem pokračovať, ale mám stále menej a menej času na to, aby som tu písala veci, ktoré sa dookola neustále opakujú.


Chystám sa zmeniť ešte design, keďže táto farba mi už lezie na mozog. Premýšľala som aj nad sťahovaním blogu, pretože potrebujem zmenu, potrebujem niečo nové, absolútne nové "steny". Uvidíme, čo z toho bude, zatiaľ to tu bude pravdepodobne stáť... Nejdem nič sľubovať, nič písať, nič tvrdiť, pretože doposiaľ nič netuším. Zrejme by to bolo všetko, idem sa popozerať po nejakej príjemnej farbe, ktorá by tu nejako sedela. Zatiaľ sa majte a dúfajme, že sa čoskoro ozvem, snáď...

pauline.

nickelback, you saved my life.

15. april 2012 at 20:55 | ღ pauline. |  moonlights.

Áááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááá! Ja nedýcham, nedýcham, nežijem, nežijem, len skáčem, desať metrov od zeme, skáčem! Ja neviem, čo od radosti! Som proste šťastná, taká šťastná, že aj keby sa tento článok zmazal, napísala by som ho odznova ;D Členovia mojej najobľúbenejšej kapely NICKELBACK mi na moju Twitter správu odpísali! Skutočne, odpísali! Najprv ju "retwítli" a potom k nej pripísali: "Ďakujeme!". Ani neviete, aká som šťastná, veľmi moc moc moc šťastná! Už mi nevadí ani to, že je nedeľa :-)

Aby som bola konkrétnejšia - pred pár mesiacmi som mala určité problémy, alebo presnejšie problém, ktorý je dnes pomerne dosť rozšírený. Bola som na tom dosť zle a predovšetkým hudba Nickelback ma vyliečila. Ona mi pomohla k novému začiatku, mám pocit, že som nový človek, absolútne iný, nový človek. Silnejší než inokedy. Preto si neskutočne cením, že Nickelback túto správu zaregistrovali. Ak sa nenahneváte, vyššie nájdete aj správu.

Toď vše, chcela som na tento blog priniesť aj trochu radosti a ukázať vám, ako sa teším :-) Ďakujem vám veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcemu článku, veľmi si to cením. Prajem vám pekný zbytok víkendu, ja sa idem vytešiť mimo počítača :-)

pauline.

easter, news of my life and many other things in one article.

10. april 2012 at 14:47 | ღ pauline. |  moonlights.
Určite ste si všimli, že tento blog už pre mňa nie je prioritou číslo jeden. Koniec-koncov, na čo aj? Uvedomila som si, že to tu nepotrebuje mať každodennú starostlivosť ako fanstránky. Na takéto blogy jednoducho nemôžete prinútiť ľudí chodiť. Nedá sa to... Áno, prišla som na to pomerne neskoro, ale dôležité je to, že som na to vôbec prišla. Každopádne - napids vystihuje hlavnú myšlienku článku. Veľká noc, novinky v mojom živote a mnoho ďalších vecí v jednom jedinom článku.

Opäť sa v mojom živote nič nové, vzrušujúce nedeje. Vonku je pekne a ja som stále uvretá na počítači. Nebyť Zumby, asi by som sa zbláznila! Čoraz viac si uvedomujem, že mi chýbajú rovesníci a ľudia, s ktorými by som sa mohla zabaviť... Lenže takí v mojej blízkosti nie sú. Je to smutné, hlavne z toho dôvodu, že nemám na výber. Buď sa pridám ku kolektívu afektovaných, alebo budem zalezená doma. Myslím, že by sa to dalo vydržať s kolektívom "afektovaných", no ja potrebujem niekoho iného...


Možno to viete, možno nie, ale bývam v dedine. Určite viete, že v dedine je malý okruh ľudí a to je kameň úrazu. Sú tu asi tri skupinky ľudí, ku ktorým by som mohla pridať - akolholici a fajčiari; nedozreté decká, ktoré zo seba robia dospelých; celkom fajn ľudia... Medzi tými "fajn ľuďmi" som bola a nie párkrát, ale už pomerne dosť veľakrát. S nimi by to možno išlo, no niečo je tam stále zlé. Niečo tam stále nesedí, niečo tam je stále navyše. Niekedy rozmýšľam, či tam nie som navyše ja.

Potrebujem ľudí, s ktorími sa dá komunikovať vážne, dá sa s nimi zasmiať, dá sa s nimi užívať život a zabudnúť na všedný deň. Takýchto ľudí však vo svojej blízkosti nemám... Škoda... Stále dúfam, že môj život sa po príchode na strednú školu zmení. Dúfam, dúfam... Okrem iného - dnes mi mamina kúpila knižku "Hry o život", prvý a druhý diel, takže ak nie som zalezená pri počítači, tak pri knihách a ak nie pri knihách, tak pri Zumbe. Potrebujem jednoducho už nejaký ľudský kontakt! Prosím Bože, zožli už konečne niekoho!

Myslím, že som sa vypísala dostatočne o mojich trápeniach a ostaných veciach, takže si myslím, že tento článok by som mohla ukončiť. Netuším, aké naň budú reakcie, ale pochádza z môjho vnútra. Áno, taký článok tu nebol už dlho... Snáď sa už čoskoro nájde niekto, komu by som vyhovovala ja a on zase vyhovoval mne. Tak moc si to prajem! Už nechcem byť medzi štyrmi stenami, príšerne ma to ubíja! Snáď mi pomôže to, že budem dúfať a veriť, že raz ma možno osvieti... Je jedno, v akom slova zmysle...

pauline.

Dubstep.

6. april 2012 at 13:54 | ღ pauline.
Po neskutočne dlhom čase pridávam článok, ktorý sa týka aj niečoho iného ako môjho života a zároveň nepatrí ani do rubriky "my diary". Rozhodla som sa priblížiť sa vám, avšak po inej stránke ako osobnostnej. Rozhodla som sa venovať článok jednému úžasnému štýlu hudby. Nadpis vám podľa všetkého už všetko prezradil. Ide o štýl hudby zvaný DUBSTEP. Pre tých, ktorí absolútne netušia, čo je to za hudbobný štýl - je to subžáner elektonickej tanečnej hudby, v ktorom sú väčšinou bassové linky, odrážajúce sa bicie patterny s príležitostnými vokálmi.


Táto hudba ma skutočne fascinuje, je v nej niečo, čo ma núti dookola nad ňou rozmýšľať, dookola romýšľať nad rytmusom tej piesne. Jednoducho má v sebe niečo, čo mi je viac ako sympatické. Dokáže mi zdvihnúť náladu a mám pocit, že táto hudba ma chápe. Čo sa umelcov týka, mám veľa obľúbených dubstepových umelcov. Nejdem tu rozpisovať všetkých, pretože si myslím, že by to bolo aj tak zbytočné. Aké sú vaše názory na tento štýl hudby? Počúvate takýto štýl? Teším sa na reakcie! :-)

it's 3rd april.

3. april 2012 at 17:58 | ღ pauline. |  moonlights.
Fúúú, ako sa len dokopať k tomu, aby som sa ozvala? Pravdupovediac - trávim to tak málo času ako to len v mojom nudnom a spomalenom živote vôbec ide. Každopádne - predvčerom prišiel prvý apríl a s ním aj bláznivé počasie, ktoré som ja dnes nepocítila, chvalabohu. Keď sa tak zamyslím, tento článok nemá nijakú pointu, nijaký operný bod, okolo ktorého budem krúžiť. Jedna jediná zmyselná správa za posledné týždne je tá, že na gymnázium ma neprijali. Skončila som neúspešná, neprijatá. Som sklamaná? Ani omylom!


Totižto, skutočnosti sú také, že som si to vo viac-menej poslednej chvíli rozmyslela a nechcela tam ísť. Vedela som však, že keby ma vzali, bola by som tak trochu donútená ísť tam zo strany rodičov. Nevadí, môžem to skúsiť budúci rok, stále budem mať veľa príležitostí :-) Čo dodať ďalej? Asi nič. Chcela som sa jednoducho ozvať a napísať vám, že žijem, som celá a relatívne spokojná s doterajším stavom seba samej a svojho života. Uvidíme, dokedy. Pravdepodobne by som sa mala ozvať zajtra s omnoho zmysluplnejším článkom, zatiaľ ahoj :-)

pauline.
blog opened » 09/01/2012
webmiss » pauline.
design by » myself
visitors »

TOPlist


.