1. chapter - Myself.

25. february 2012 at 15:55 | ღ pauline. |  - c. t. - i tried with pen.
Rozhodla som sa zverejniť prvú kapitolu mojej práce, na ktorej som pracovala na hodine matematiky a dopisovala ju doma, takže ak by sa vám zdalo, že niekde sú nejaké nelogické postupy, nemusíte sa mýliť :-] Každopádne - ešte som tomu nevymyslela názov, aj keď na ňom skutočne tvrdo pracujem. Zatiaľ to pomenujem 1. kapitola. Dúfam, že sa vám to bude páčiť, snažila som sa dať do toho čo najviac myšlienok a uváh, aby to nebolo len také obyčajné čítanie.

BTW [9.3.2012] - Výtvor konečne dostal svoj názov - "Myself".

+ Posledná formalita - nekopírujte!
+ Ospravedlňujem sa za prípadne preklepy/chyby.
+ Viac v celom článku!


Myšlienky... je nádherné, ako voľne plynú mysľou a nesú so sebou kúsok z nás. Každá myšlienka je malým krokom do budúcnosti.
Už ste niekedy premýšľali nad budúcnosťou? Myslím, že málokoho trápi, čo sa stane zajtra. Všetci by chceli vedieť, čo bude o mesiac, rok, tri roky...
No nie je predsa len dôležitejšie, čo bude zajtra? Každopádne - každý máme iné prednosti a každý z nás vníma svet a život zároveň inak.
Ani v tej najmúdrejšej knihe totiž nenájdete odpoveď na otázku: "Čo je zmysel života?".
Pre každého je však zmysel života iný. Treba ho len hľadať...

Opäť to napäté prerušované ticho sprevádzané hlasným tlkotom srdca. Ticho som sedela a hľadela vonku oknom. Husto snežilo a veľké snehové vločky dopadali na už bohato zasneženú zem. Milujem zimu! Je nádherné sledovať, ako pomaly a zároveň nedočkavo plynú vločky na zem, kde nenápadne splynú medzi ostaté vločky.

Na túto padajúcu fantáziu by som sa dokázala pozerať aj celé hodiny. Túžila som priblížiť sa k padajúcim vločkám a tak som sa postavila a dvoma krátkymi krokmi prešla k oknu. Podlaha bola príjemne teplá a bolo zvláštne stáť v teple, no pritom sa pozerať na stovky padajúcich ľadových krištálikov.


Oprela som si lakte o parapetu a zasívala sa dodiaľky ulice. Môj pohľad rýchlo upútal jeden pouličný muž. Na to, že bola zima a ľadové krištáliky sa neúprosne hrnuly zo samotného neba, bol až priveľmi ľahko oblečený. Napadla ma bláznivá myšlienka, požičať tomu chudákovi nejaké oblečenie. No opustila ma skôr, ako som sa stihla čo i len otočiť.

Za pár minút som už mala ísť na autobus a takmer by som aj zabudla, že niekam idem, keď do izby vošiel brat: "Ideš? Či...?" Vtedy mi doplo to, čo mi za posledných pár minúť absolútne vyfučalo z hlavy. Zobrala som tašku, podišla k bratovi a dala mu pusu na líce so slovami: "Drž sa a počúvaj."

Prešiel mi to ako okamih a stála som na ulici pripravená zamieriť si to na zástavku. Potichu a zároveň rýchlo som kráčala po zasneženej a užívala si okamih, kedy som dovolila vločkám podmaniť si ma.

Keď som sa blížila k zástavke, na opačnom konci ulice stál ten muž, ktorého som pred chvíľkou pozorovala. Z bližšia vyzeral ešte biednejšie - mal vychrtlú tvár s vpadnutými očami, dlhé sivé vlasy a stále žiarace modré oči.

Pridala som do kroku, pretože som za rohom uvidela kapotu autobusu. Taktiež som si všimla, že aj pouličný muž pridal do kroku. Trochu kríval a tak nebol dostatočne rýchly - autobus okolo neho prefrčal akoby bol nejaká túlavá mačka alebo vzduch. Vedela som, že pokiaľ chce stihnúť autobus, potrebuje čas.

Čo sa týkalo rýchlych reakcii, nebola som v nich dobrá. Vždy som spanikárila. Napadol ma však jedne plán. Nastúpila som do autobusu a rozopla tašku. Veľmi dobre som vedela, kde mám peňaženku, no rozhodla som sa hľadať ju na opačnej strane tašky. Nervózne som sa usmiala na šoféra a jedným okom som sledovala , kde je spomínaný muž. Už len pár krokov ho delilo od autobusu a tak som s hľadaním skončila a moje malé divadielko sa zakončilo vytiahnutím peňaženky. Keď som si od prekvapujúco pokojného šoféra zobrala lístok, muž už nastupoval do autobusu. Sadla som si na tretiu sedačku za šoféra a mala pocit zadosťučinenia.

Keď muž prechádzal okolo mňa, zachytila som jeho úprimne srdečný pohľad a v tej chvíli som mala pocit, že mi všetky vnútornosti ľahko lietajú. Konečne som urobila niečo, čo stálo za to! S týmto pocitom som zacítila jemný záchvev a autobus sa pomaly pohol.

Okrem zimy som milovala aj cestovanie. Keď som sedela v takmer prázdnom autobuse a pozerala sa na zasnežené vrcholky hôr a kopcov, na ľavej strane odomňa sa objavila rozsiahlá lúka zapadnutá snehom. Presne v strede tejto bielej lúky stál strom, ktorého konáre boli rozuvetvené na všetky strany. Stál tam pokojne a asi desať metrov od neho stáli ďalšie stromy, tieto však boli natískané na sebe. Osamelý strom bol ako moje zrkadlo - milovala som samotu a často som si pridala ako on - stojaca bytosť uprostred ničoho, ďaleko od ostatných. Napadla ma bláznivá myšlienka - vystúpim na najbližšej zástavke a prebrodím si k nemu cestu. Chcela som stáť pri ňom, sedieť na jednom z jeho konárov, stať sa neviditeľnou.

V okamihu som pocítila prudký moment, ktorý ma odviedol z lúky naspäť do autobusu. Nech som sa akokoľvek snažila preraziť si cestu späť stromu, nedialo sa nič. Lúku s opusteným stromom sme nechali za sebou a pred nami sa týčili veľké zasnežené hory. Zahrnula nás kopa áut a na chodníkoch sa začali hmýriť ľudia. Bližili sme sa k mestu a nastalo kruté prebudenie do reality.

Hľadela som na veľké množstvo ľudí na ceste, chodníku, jednoducho všade. Rada som ľudí nevinne pozorovala, schovaná za niečim ako veľká ochranná stena. Často som myslela na to, kam asi idú, nad čím práve rozmýšľajú či aké sú ich momemntálne pocity. Nikdy som sa neodvážila ľudí pozorovať bez mojej steny. Nenávidela som ich a bez nej som sa cítila veľmi zraniteľná.

Autobus sa pomaličky blížil k môjmu cieľu, no mne sa nechcelo vystupovať. V tejto chvíli bola moja stena práve autobus. Dobrovoľne-nasilu sopm vstala a podišla k zadným dverám autobusu. Inštinktívne som sa obzrela na miesto, kde si pred necelou polhodinou sadal ten pouličný muž. Nebol tam - akoby zmizol spolu s opusteným stromom a zasneženou lúkou.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE
 

2 people judged this article.

Comments

1 Dommi | Web | 25. february 2012 at 19:37 | React

Preboha! Je to úžasné! Úplne som sa do toho zažrala! Naozaj krásne spracované, máš skutočný talent, pauline :-) Dúfam, že čoskoro pridáš pokračovanie! :-)

2 summer | Web | 25. february 2012 at 19:43 | React

som rada, že su mi napisala :) a tiež, že si sa poučila a zistila ,že to nie je spravna cesta. priznam sa, že ja dietu držať neviem. milujem jedlo a čokoladu aj keby sa mi zišlo aspon 2-3kg schudnuť :D ale NIKDY by som neurobila zo seba žijucu trosku, to radšej budem tlstá

3 e. | Web | 25. february 2012 at 19:44 | React

Co říct! Jednodušše : Máš talent! Milovala bych tvoje knížky stejně, jako miluju Twilight a Harryho Pottera (ty knížky myslím:D:)).
Je to skutečně krásný:].
Člověk po tom vůbec nelituje, že něco takového četl:)))))).

4 AneTte | Web | 27. february 2012 at 17:09 | React

teraz nemám čas si to prečítať :( ale určite si ten článok prečítam! :-D vôbec nemám čas... Učiteľky ma v škole zabíjajú o.O dúfam, že ty si na tom lepšie než ja... :-|

5 »Vanessa}♥ | Email | Web | 27. february 2012 at 21:58 | React

Proč neskusíš napsat knížku?Určo by se dobře prodávaly ;)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
blog opened » 09/01/2012
webmiss » pauline.
design by » myself
visitors »

TOPlist


.